Náš príbeh sa začal písať v decembri 2014, keď sme do rúk dostali kľúče. Bol to zvláštny pocit – mali sme dom, ale náš skutočný život sa stále odohrával v teple bytu. Do domu sme chodili len ako "návšteva" – s metlou v ruke, čistiacimi prostriedkami a hlavou plnou plánov.

Potom prišiel nápad, ktorý dnes spätne hodnotíme ako šialený, ale vtedy nám prišiel romantický: Stráviť Silvestra v našom novom dome. V stave, v akom bol – bez kúrenia, bez teplej vody, bez akéhokoľvek komfortu. Chceli sme tam jednoducho "byť". Na prelome rokov 2014 a 2015 sme tak v dome strávili prvú noc. Bola to mrazivá, divoká, ale prelomová noc, ktorá predznamenala všetko, čo malo prísť.

Z bytu do "doby kamennej"

Hoci sme sa po Silvestri nakrátko vrátili do bytu, niečo sa v nás zlomilo. Už sa nám nechcelo platiť nájom za niečo, čo nebolo naše, zatiaľ čo náš skutočný domov čakal. V polovici januára padlo definitívne rozhodnutie a koncom mesiaca sme sa oficiálne nasťahovali.

Vtedy sme však naplno pochopili, do čoho sme išli. Naše nové bývanie pripomínalo skôr skanzen než moderný domov:

• Jediné WC: Latrína v stodole.

• Teplá voda: Bojler na drevo síce existoval, ale bol napojený na nefunkčný komín. Skúsiť ho zapáliť by znamenalo hazard.

• Kúpeľňa: V takom stave v akom bola by ste tam nechceli byť.

Našu hygienu sme zredukovali na rituál: na starom kuchynskom sporáku na drevo sme v obrovskom hrnci zohriali vodu, ktorú sme potom liali do lavóra. Ja som mal to šťastie, že som sa mohol osprchovať v práci, ale Lucka túto možnosť nemala. A tak sme každé dva dni absolvovali "púť za čistotou" – 10 kilometrov k mojim rodičom a späť, len kvôli jednej horúcej sprche.

Skúška žalúdka: Operácia "Hrniec"

Najväčšou výzvou však bola už spomínaná latrína v stodole. Keďže podlaha v stodole bola vybetónovaná, nebolo možné vykopať klasickú jamu. Systém bol "sofistikovaný": všetko padalo do približne 50-litrového hrnca, ktorý bolo treba pravidelne ručne vyprázdňovať.

Tento proces sme nazvali pracovne "boj o prežitie". Príprava bola základ: tváre sme si omotali šálmi, ktoré sme doslova utopili v parféme. Do rúk sme vzali kovové kýble a našu hlavnú zbraň – murársku naberačku na betón s dvojmetrovou drevenou násadou.

Scenár bol vždy rovnaký. Začal som ja. Po troch naberačkách ma premohol reflex, hodil som náradie na zem a utekal na dvor lapať čerstvý vzduch so žalúdkom na vode. Potom nastúpila Lucka, ktorá hrdinsky bojovala pár minút, kým ju nestretol rovnaký osud. Takto sme sa striedali, kým nebolo po všetkom. Po dvoch mesiacoch sme si na to, čuduj sa svete, zvykli. Človek je tvor prispôsobivý.

Môj svokor Maroš k nám pravidelne chodil pomáhať, tak sme sem tam na túto prácu využili jeho. Mal som pocit, že mu to vôbec nevadí.

Tri piliere civilizácie

Práve tieto "stredoveké" zážitky nám jasne zadefinovali naše prvé tri priority. Žiadne nové podlahy, žiadne pekné steny. Chceli sme len:

1. Funkčný splachovací záchod (koniec latrínových smien).

2. Teplú tečúcu vodu (koniec ohrievania hrncov).

3. Skutočnú sprchu (koniec 30-kilometrových výletov).

Dnes, keď ráno vstaneme a jednoducho otočíme kohútikom, nezabúdame na to, aká dlhá cesta k tej teplej vode viedla. Tieto prvé mesiace nás naučili pokore a dodnes na ne s Luckou spomíname s obrovským úsmevom. Bolo to šialené, bolo to ťažké, ale bolo to naše.